Druhý brankár

Budem stručný, musíte zamknúť ihrisko. V auguste už neprídem. Chcel som vám to povedať do očí a nie cez tú skupinu, lebo ste sa ku mne zachovali slušne a nevybavím to palcom hore.

Nie je to pre lavičku. Viem, že si to myslíte. Dve sezóny, štyri razy v základe, vždy keď Olliemu vyberali zuby múdrosti. Už som sa zmieril s tým, že som ten, čo ho rozchytáva. Naučil som sa to dobre. Podľa toho, ako chytí loptu, viem, akú má náladu.

Ide o Sama. Môjho brata. Má jedenásť. V utorok ho vybrali do mužstva do dvanástich rokov a ja som tam bol, keď prišiel list, a pozeral som na otca, ako ho číta. Urobil to svoje. To malé prikývnutie. A potom: „Dobre. Kúpime ti poriadne rukavice.“ To je tá veta. Takto sa to začalo so mnou. Poriadne rukavice, potom drilovanie v záhrade, potom v nedeľu zápas v telke s tlačidlom pauza, potom cesta autom domov, keď som dostal gól. Štyridsať minút. Bez rádia.

Sam o tom zatiaľ nič nevie. Myslí si len, že dostal dres. Ich zápasy sú v sobotu o desiatej, ako naše, na opačnej strane parku. Na dvoch miestach byť nemôžem a vyberám si postrannú čiaru. Postavím sa na opačnú stranu ako otec a zatlieskam, keď Sam vytiahne loptu zo siete, aby tam bol jeden hlas, ktorý to urobí. Mal by ho mať.

To je všetko. Nemusíte nič hovoriť. Nechajte si rukavice, aj tak sú klubové. Ollie bude potrebovať niekoho nového, kto ho vie čítať. Tomu novému povedzte, nech sleduje Ollieho ľavú ruku.