EXT. PRÍSTAVNÝ MÚRIK - VEČER
Lea sedí na múriku s papierovým lístkom na trajekt v ruke. Podá ho kamarátke a stiahne späť, skôr než si ho kamarátka vezme.
Skôr než niečo povieš. Viem, ako to vyzerá. Jeden lístok. Videla som ti to na tvári, keď som ho vytiahla. Myslela si si, že idem bez teba. Sadni si, múrik je suchý, skontrolovala som to.
Na obed som bola v kancelárii. Za prepážkou sedela Maureen, spýtala sa, pre koho to bude, a ja som to povedala skôr, než som sa rozhodla. Povedala som tvoje meno. Piatok, sedem desať, jeden dospelý, jeden bicykel. Ten bicykel si ešte musíš zaplatiť. To mi nedovolia. Bicykel vraj musí prísť osobne.
Od marca si to stále vyhováraš. Vždy, keď ti škola niečo pošle, prečítaš si to u nás pri kuchynskom stole a potom povieš: „No, uvidíme,“ a pozrieš sa na mňa. Akoby som bola dôvod ja. Akoby si potrebovala, aby som ti povedala, nech ideš. Tak ti to hovorím. Aj za vlastné peniaze.
Ja nejdem. Viem, čo sme si povedali. Od jarmoku hovorím „budúci rok“ a ty si bola taká dobrá, že si si nevšimla, že to myslím vážne. Mne sa tu páči. Páči sa mi hmla a obchod a že poznám každého psa po mene. To môžem. A tebe sa tu nepáči a aj to môžeš, a jedna z nás to musí naozaj urobiť, namiesto toho, aby sme sedeli na múriku a rozprávali o tom.
Je na tvoje meno. Maureen ho napísala zle, dala som jej to spraviť znovu. Neobjímaj ma. Rozplačem sa a potom zostaneš a potom budem mať zaplatený bicykel, ktorý nikam nejde. Piatok. Sedem desať. Vezmi bicykel.