INT. AUTO AUTOŠKOLY - PARKOVISKO SKÚŠOBNÉHO STREDISKA - DEŇ
Toby má obe ruky stále na volante. Kútikom oka sleduje komisárovo pero a veľmi opatrne sa k nemu otočí.
Môžem len, kým niečo napíšete. Viem, že pero už píše. Vidím, že píše. Ale chcel by som, aby bol zaznamenaný sled udalostí, pretože ten kruháč, keď sa nad tým zamyslíme, nebol celkom len moja robota.
Jeden. Značenie. Je tam tabuľa Centrum a šípka, ktorá podľa mňa ukazuje do živého plota. Dva. Nákladiak. Ten ste videli. Nákladiak mal názory na to, v ktorom pruhu je, a tie názory menil. Tri, a tu chcem byť voči sebe férový, kontrola zrkadiel bola výborná. Povedali ste to. Povedali ste nahlas „dobre“. Počul som to. To je zaznamenané, vaším hlasom.
A potom je tá časť, pri ktorej uznávam, že zo sedadla spolujazdca nevyzerá dobre, a to je to zastavenie. V polovici kruháča. So smerovkou na opačnú stranu. Nebudem vás urážať tým, že poviem, že to spravilo auto.
Bola to moja babka. Na tom dopravnom ostrovčeku. Robí pre obec kvetinové záhony, každý utorok, reflexná vesta, taká tá malá podložka pod kolená. Vyjdem zo zákruty a ona vstane a zamáva, s tou lopatkou, celou rukou, a vlastnej babke nemôžete nezamávať. Nemôžete. Nikto nemôže. Na to nemáte vo formulári kolónku, ale mala by tam byť. Zamával som, auto spravilo to, čo autá robia, keď pustíte jednu ruku, a nákladiak, to mu treba uznať, bol veľmi chápavý.
Takže. Čiastočná zodpovednosť. Spoločná so sedemdesiatštyriročnou ženou a živým plotom. Zaškrtnite, čo potrebujete, nebudem sa hádať. Len by som vás poprosil trochu rýchlo, lebo už dokončila sirôtky a ide sem, a ak sa spýta, ako to dopadlo, potrebujem už byť vonku z tohto auta.