INT. RODINNÝ DOM - KUCHYŇA - DEŇ
Jo zavrie kohútik a utrie si ruky do utierky, ktorá visí na tom istom háčiku tridsať rokov. Ukáže na stoličku.
Sadni si. Nie, sadni, lebo sa budeš chcieť prechádzať a to by som radšej nie, v maminej kuchyni. Dom je predaný. Nie „rozmýšľam o tom“. Predaný. V utorok hovorím áno dcére Kellyovcov, tej, čo kedysi roznášala noviny. Má dve deti a chce záhradu. Keď videla jabloň, rozplakala sa. To beriem.
Ty by si sa chcel porozprávať. Preto sme sa nerozprávali. Povedal by si „neponáhľajme sa“ tým svojím hlasom a odo mňa by si počul áno, lebo s tým hlasom s tebou vždy súhlasím, a potom by zase bola nedeľa.
Vieš, čo je nedeľa? Nedeľa je most. Dvadsať minút tam, dvadsať späť, tri roky. Odvzdušňujem radiátory. Púšťam vodu, aby nestála v rúrach. V januári na hodinu zapínam kúrenie, aby sa jej do kníh nedostala vlhkosť. Kosím. Rozprávam sa cez plot s pánom Adeyemim, či si dom necháme, a hovorím „my“, a on je taký dobrý, že sa neopýta, koho z nás tu vôbec videl.
Ty prídeš na Vianoce. Máš deti a je to ďaleko, ja viem. Ale „rozhodneme sa spolu“ znamenalo „Jo rozhoduje tým, že nerozhoduje, každú nedeľu, donekonečna“, a v utorok tu stojím pri dreze s pustenou vodou kvôli rúram, pozerám, ako odteká do odpadu, a dochádza mi, že toto už robiť nechcem.
Takže. Prevod je dvanásteho. Jej knihy sú v škatuliach. Tie dobré mám v aute, ostatné sú tvoje, hádaj sa so mnou, ktoré sú ktoré. Kľúč je na jej háčiku. Teraz prejdem most autom, tým správnym smerom, a po kosačku sa už nevrátim.