INT. NEMOCNIČNÉ ODDELENIE - CHODBA - NOC
Sam vychádza z nečistej pracovne a utiera si ruky. Zbadá, že sa kolega chystá prehovoriť, a zdvihne jeden prst.
Nehovor mi „vyspi sa na to“. Už jedenásť rokov sa na to vyspávam. Dnes v noci rozdávam lieky, potom meriam životné funkcie, potom sedím pri pánovi Okaforovi a on ma prosí, nech otvorím okno, aby počul dážď, a ja vravím „o minútku“. A myslím to vážne. Naozaj to mám v pláne.
Nebola to zlá noc. Práve v tom to je. Nikto nemal zástavu srdca. Pumpa na štvorke sa pre zmenu správala slušne a dievča z agentúry bolo výborné. Normálna noc, všetko robím správne a potom dvadsať minút stojím v nečistej pracovni, pretože si neviem spomenúť, či je to okno naozaj otvorené, alebo ho mám otvorené iba v hlave.
Idem sa pozrieť späť. Je zatvorené. On spí. Takže na tom nezáležalo, v tom zmysle, že sa nič nestalo, a záležalo na tom viac než na čomkoľvek inom, pretože sa zo mňa stal človek, ktorý hovorí „o minútku“ mužovi, čo požiadal o jedinú vec.
Vieš, ako to so mnou kedysi bolo. Od teba sa mi za to vždy ušlo. To vysedávanie na posteliach. Učenie mien vnúčat. Raz mi týždeň ležalo vo vrecku číslo na dcéru zo šestky, lebo by chcela vedieť, ako to vyzerá. Už to nie je ono a stále si vravím, že je to rozpisom služieb, nedostatkom ľudí, zimou, a je to všetkým tým, a aj tým, že mám štyridsaťosem a to, čo mi išlo, sa uprostred predralo ako ponožka.
Službu odovzdávame o siedmej. Urobím to poriadne, všetko bude zapísané. Potom pôjdem otvoriť to okno, lebo ešte prší. Potom pôjdem domov a nenastavím si budík. To moje dobré pero si môžeš nechať.