Počasie pre lode

Nerozsvecuj veľké svetlo. Nechaj to. Viem, že si ma videl. Nemusíš tak stáť, s telefónom, akoby si chcel niekomu volať. Komu by si volal?

Od marca. Väčšinu nocí. Nie každú. Keď dom stíchne, idem si sadnúť do auta. Na príjazdovú cestu. Nikam nejdem. To je tá časť, ktorú potrebujem, aby si počul. Nikdy ho nenaštartujem. Otočím kľúčom len natoľko, aby hralo rádio, a je tam stanica, ktorá celú noc hlási počasie pre lode. Muž číta rýchlosti vetra pre miesta, kam nikdy nepôjdem. A ja tam sedím.

Štyridsať minút. Hodinu. Potom prídem dnu, dám nohy na tvoju stranu a ty vo sne povieš „kde si bola“ a ja poviem „na záchode“.

Chceš vedieť, čo sa deje. Nič sa nedeje. To je to, čo ti nedokážem vysvetliť. Hľadala som, čo je zle. Nie si to ty. Nie sú to dievčatá. Je to tým, že od pol siedmej ráno vždy niekto hovorí „mami“, alebo „nevidela si“, alebo „môžeš len“. A auto je jediná miestnosť v tomto dome, kde nikto nenájde dvere.

Neber mi kľúče. Vidím, ako rozmýšľaš o tých kľúčoch.

Choď späť do postele, ak chceš. Alebo. Vzadu na sedadle je prikrývka, pod futbalovým dresom. Mohol by si ju priniesť. Mohol by si si sadnúť na miesto spolujazdca a nič nehovoriť a mohli by sme zistiť, kde dnes večer fúka vietor.

Pôjdem prvá. Nezamykaj za nami dvere.