INT. OBÝVAČKA - VEČER
Mira stojí vedľa notebooku a drží drevenú varechu ako ukazovátko. Počká, kým si obaja rodičia sadnú na správne stoličky, a potom klikne.
Nie tam, ocko, to je stolička prezentujúcej. Tam. Ďakujem. Spravila som snímky. Je ich deväť. Otázky na konci, prosím, je to v pravidlách. Snímka jedna sú pravidlá.
Snímka dva. Toto je Gustav. Je to korytnačka. Má šesťdesiatjeden rokov, čo je viac než vy dvaja dokopy, ak... nie. Nie, nie je, to som spočítala zle, ignorujte počty na snímke dva. Je starší než ocko. O tom je snímka dva.
Snímka tri, náklady. Gustav žerie šalát. Šalát už kupujeme. Šalát v tejto rodine nikto nejí. Mami, ty ho kupuješ každú sobotu a v zásuvke sa zmení na kašu. To sú peniaze v koši. S Gustavom sú to peniaze v Gustavovi.
Snímka štyri je on v malom klobúčiku. To nie je informácia. To je preto, aby ste si ho obľúbili.
Snímka päť. Bude žiť ďalších štyridsať rokov. Možno päťdesiat. Prežije vás oboch. To nie je hrozba, to je výhoda. Keď tu nebudete, budem mať stále niečo, čo bolo vaše. No. Čo patrilo pani Lindqvist. Viete, ako to myslím.
Snímka šesť je tam, kde to začína byť trochu naliehavé. Pani Lindqvist sa v sobotu sťahuje do bytu svojej dcéry, byt nemá záhradu a povedala, že ak ho nikto nevezme, musí ísť „na také miesto“. Povedala „na také miesto“ tak, ako si ty, ocko, hovoril o dedkovom aute.
Siedma a ôsma vám to mali oznámiť jemne. Vynechávam ich. Snímka deväť. Je vo vani. Hore. Od štvrtka. Nikto si nevšimol, čo o tejto rodine a vaniach niečo vypovedá. Bez vody. Len šalát. Tvoj šalát, mami. Vravela som ti, že sa nezmárnil.
Ešte nechoďte hore, spí. Podržím dvere. Choďte potichu a pozdravte ho, akoby ste už povedali áno.