Najvyšší mostík

Už nechoď hore. Zostaň na tom stupni. Na tom. Drž sa oboma rukami po stranách.

Nebojím sa. Kontrolujem. Najprv treba skontrolovať vodu, či v nej nie sú lístky a také veci. Robím to poriadne.

Theo, prečo si išiel hore? Nesmieš. Máš sedem. Musíš mať osem a mať odznak, a ty máš odznak so žabou, a odznak so žabou je na malý bazén.

Nie, nemôžem ísť dolu, si na rebríku. A za tebou je ten chlapec. A za ním jeho ocko. Na rebríku je celá rodina.

Dobre. Môžem ti niečo povedať, a ty to nepovieš mame? Tu hore nie som prvýkrát. Je to už tretíkrát. Každú sobotu od leta. A zakaždým, keď sa dostanem až sem, na koniec, kde sa končí drsná plocha, a pozriem dolu, voda vyzerá naozaj ďaleko a naozaj tvrdo, ako podlaha. Vrátim sa teda dolu po rebríku a všetkým poviem, že plavčík povedal, že je zatvorené.

Nebolo zatvorené.

Neplač. Theo. Hej. To je v poriadku. Spravil si odvážnu vec, vyšiel si hore. To sa rátá. Ocko hovorí, že najťažšie je vyjsť hore. To hovorí aj o zubárovi, takže neviem.

Takže spravíme toto. Pôjdeš dolu. Pomaly, oboma rukami. Povieš pánovi prepáč. Potom sa postavíš úplne k okraju, vedľa plavčíka, a budeš sa na mňa pozerať. Nepozeraj na vodu. Pozeraj na mňa.

A keď sa mi vynorí hlava, zamávaš. Poriadne veľmi. Potom budem vedieť, že to vyšlo.